Písmo – Anti-evanjelium – Odpočítavanie do Kráľovstva

Medzi súčasnými posynodálnymi výstupmi je výrazný rozdiel v porovnaní s pontifikátom sv. Jána Pavla II., ktorého pamiatku si dnes pripomíname. Bol to tento veľký svätec, ktorý v roku 1976 skúmal horizont ľudstva, prorocky vyhlásil nad Cirkvou:

Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anticirkvou, evanjelia verzus antievanjelium, Krista verzus antikrista... Je to skúška... 2,000 rokov kultúry a kresťanskej civilizácie so všetkými jeho dôsledky pre ľudskú dôstojnosť, individuálne práva, ľudské práva a práva národov. —Kardinál Karol Wojtyla (JOHN PAUL II) na eucharistickom kongrese vo Philadelphii v PA; 13. augusta 1976; porov katolícky online (Vyššie uvedené slová potvrdil diakon Keith Fournier, ktorý bol v ten deň prítomný.)

A tak je to: dnes sme svedkami objavenia sa falošného evanjelia, šíreného o nič menej biskupi a kardináli ktorí otvorene protirečia katolíckemu učeniu.^[1]eg. tu a tu Za ich sofistikami je Anti-milosrdenstvo — falošný súcit, ktorý ospravedlňuje a dokonca oslavuje hriech pod falošnými cnosťami „tolerancie“ a „inkluzivity“. Naopak, autentické evanjelium sa nazýva „dobrá správa“ presne pretože nás nenecháva v reťaziach hriechu, ale poskytuje prostriedok, ako sa stať novým stvorením v Kristovi: tým, ktorý je oslobodený od síl temnoty, vášní tela a zatratenia pekla. Na oplátku duša, ktorá pokánie z hriechu je naplnená posväcujúcou milosťou, je naplnená Duchom Svätým a je splnomocnená podieľať sa na Božskej prirodzenosti. Ako sme v minulosti počuli hlásať sv Pondelkové prvé omšové čítanie:

Všetci sme kedysi žili medzi nimi v žiadostiach svojho tela, nasledovali želania tela a impulzy a boli sme od prírody deťmi hnevu, ako ostatní. Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre veľkú lásku, ktorú mal k nám, aj keď sme boli mŕtvi vo svojich prestúpeniach, oživil nás s Kristom (milosťou si spasený), s Ním nás vzkriesil a s Ním posadil v nebesiach v Kristovi Ježišovi... (porov. Ef 2:1-10)

V Posynodálna apoštolská exhortácia, Svätý Ján Pavol II. opäť potvrdil 2000-ročnú tradíciu a jasné učenie Svätého písma o potrebe obrátenia a pokánia – tzn. „sebapoznanie“ — aby sme sa nenechali oklamať, čím by sme sa odsúdili:^[2]por. 2 Tes 2: 10–11

Slovami svätého apoštola Jána: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý a odpustí nám hriechy.“ Tieto inšpirované slová, napísané na samom úsvite Cirkvi, lepšie než akékoľvek iné ľudské vyjadrenie uvádzajú tému hriechu, ktorá je úzko spojená s témou zmierenia. Tieto slová predstavujú otázku hriechu v jeho ľudskej dimenzii: hriech ako integrálnu súčasť pravdy o človeku. Bezprostredne však spájajú ľudský rozmer s jeho božským rozmerom, kde proti hriechu stojí pravda o Božej láske, ktorá je spravodlivá, veľkodušná a verná a ktorá sa prejavuje predovšetkým v odpustení a vykúpení. Svätý Ján teda o niečo ďalej píše, že „akékoľvek obvinenia (naše svedomie) vznesú proti nám, Boh je väčší ako naše svedomie“.

Uznať svoj hriech, skutočne – ešte hlbšie preniknúť do úvahy o vlastnej osobnosti – rozpoznať byť hriešnikom, schopným hriechu a náchylným páchať hriech, je základným prvým krokom k návratu k Bohu. Toto je napríklad skúsenosť Dávida, ktorý „urobil to, čo je zlé v očiach Hospodinových“ a bol pokarhaný prorokom Nátanom, zvolal: „Lebo poznám svoje prestúpenia a môj hriech je stále predo mnou. Proti tebe, iba tebe, som zhrešil a urobil, čo je zlé v tvojich očiach." Podobne aj sám Ježiš vkladá na pery a do srdca márnotratného syna tieto významné slová: „Otče, zhrešil som proti nebu a pred tebou.

Zmieriť sa s Bohom v skutočnosti predpokladá a zahŕňa vedomé a odhodlané odpútanie sa od hriechu, do ktorého človek upadol. Predpokladá a zahŕňa teda pokánie v najplnšom zmysle slova: pokánie, prejavenie pokánia, zaujatie skutočného postoja pokánia – čo je postoj človeka, ktorý sa vydáva na cestu návratu k Otcovi. Ide o všeobecný zákon, ktorým sa musí riadiť každý jednotlivec vo svojej konkrétnej situácii. Pretože nie je možné zaoberať sa hriechom a obrátením len abstraktne.

V konkrétnych podmienkach hriešneho ľudstva, v ktorých nemôže dôjsť k obráteniu bez uznania vlastného hriechu, zasahuje cirkevná služba zmierenia v každom jednotlivom prípade s presným kajúcim cieľom. To znamená, že služba Cirkvi zasahuje, aby priviedla človeka k „poznaniu seba samého“ – slovami svätej Kataríny Sienskej – k odmietnutiu zla, k opätovnému nadviazaniu priateľstva s Bohom, k novému vnútorné usporiadanie, k čerstvej cirkevnej konverzii. Dokonca aj za hranicami Cirkvi a spoločenstva veriacich je posolstvo a služba pokánia adresovaná všetkým mužom a ženám, pretože všetci potrebujú obrátenie a zmierenie. — „Zmierenie a pokánie“, č. 13; vatikán.va

—Mark Mallett je autorom Teraz slovo Záverečné stretnutie, a spoluzakladateľ Countdown to the Kingdom